10 environmentálnych prikázaní

10 environmentálnych prikázaní – prvé prikázanie

Autor: Mišelin

Pri pohľade na hviezdnu oblohu nejedného človeka napadne, čo asi vesmír ukrýva vo svojich galaxiách a čiernych dierach. Sníva o nových informáciách a odpovediach na nepoložené otázky. No popri kráčaní za novými možnosťami nevníma prekážky, ktoré si niekedy sám sebe hádže pod nohy. Hromady plastov a odpadkov pohodené len tak v prírode, pílenie stromov alebo postupné zmenšovanie plochy, ktorú si zvierací obyvatelia nazývali domovom.

Sťažujeme sa na problémy, ktoré sa stali problémami prevažne naším pričinením. No otázkou je to, kto by bol ochotný zmeniť sa na úkor svoj aj iných? Prinášam desať prikázaní o každodenných problémoch a približne desať príbehov ľudí, ktoré sa s nimi stretli. Je to len na našom uvážení, čo si z nich zoberieme a ponecháme.

  1. Ja som Zem, miesto tvojho bytia. Objavuj, no nezabúdaj na svoju domovinu, ktorú máš chrániť.(Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.)

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Jozef

Gravitačné zákony a jednoduchá fyzika ma už nevedeli ničím prekvapiť. Dráhu letu a uhol, v ktorom lopta dopadne na zem, som počítal bez väčšej námahy. Poznal som flóru a faunu rôznych druhov a farieb a vedel ju využiť vo svoj prospech. Ale ak mám pravdu povedať, bola tu jedna vec, ktorú som za svoj život nikdy veľmi nechápal. Ľudský pobyt na modrej planéte Zem.

Špička pera sa na pár chvíľ oddialila od kúska papiera, na ktorom si pán Jozef vylieval svoje trápenia a túžby. Malý ošúchaný zošit mal pre Jozefa cenu zlata a podobu dôverníka s neobmedzeným časom. Často sedával pri pomaly zaplňujúcich sa stránkach s rukami špinavými od modrého atramentu a vlasmi strapatými od zúfalého prehrabovania sa v nich, s cieľom čo najlepšie vyjadriť svoje myšlienky.

Aby ste poznali nášho prvého hlavného hrdinu, musíte zahodiť všetky predsudky a ideály, ktoré sa vám pri prečítaní prvých slov určite vyrojili v hlavách. Pán Jozef bol, ako sa to len vezme, trochu svojrázny typ. Nosil sako a farebne zodpovedajúce nohavice. V kožených topánkach nikdy nenosil ponožky, podľa vlastných slov mu prišlo praktickejšie a pohodlnejšie vynechať časté straty jednej ponožky do páru. Vlasy mal uhladené a pre okoloidúcich vášnivých rečníkov pripravené argumenty na ich slovné potýčky. Žil životom faktov a nových informácií. Neuznával fikciu a sny sa k nemu neodvážili ani priblížiť. Pôsobil ako gentleman z dôb minulých, no nemohlo sa to rovnať jeho priveľkému sebavedomiu. Poznal toho veľa a dokázal si získať priateľov na tých správnych stoličkách.

„Som ako encyklopédia. Pýtajte sa a ja odpoviem.“  tituloval sám seba so smiechom na pár akciách, na ktorých pôsobil ako vzácny hosť. Ľudí priťahovala skutočnosť, že jeden pán vám správnymi počtami či múdrymi odpoveďami vyrieši každý problém, či už z hľadiska financií, alebo iných.

Pri autogramiáde prvej knihy pána Jozefa s názvom Prišiel som a poznal sa do malého kníhkupectva nahrnulo množstvo ľudí v prevažne staršom veku. Náš hlavný hrdina sa na túto príležitosť starostlivo pripravoval niekoľko večerov predtým, preto do sály vkráčal s hrdo vystrčenou bradou. Hneď ako si sadol na čestné miesto s perom v rukách, vytvoril sa pred jeho očami rad fanúšikov s knihou pod pazuchou. Podpisovalo sa mu ľahko, venovania na želanie objavujúce sa pod hrotom pera nijako nekomentoval. Odpovede na otázky kladené novinármi boli priehľadne podávané, a tak aj odpovede mu z úst akoby sami plynuli do nadšených uší zvedavých publicistov. Na jednu čitateľku, presnejšie jej malú dcérku, ktorá si do kníhkupectva prišla po podpis, však nemohol zabudnúť.

Postaršia pani s klobúkom na hlave mu knihu doslova hodila na stôl. Energicky mu potriasla podávanou pravačkou a nešetrila chválou nad jeho knihou. Popri písaní mu dávala rôzne otázky a Jozef musel, pre jeho zjavnú nechuť, odpovedať: „Áno, áno, naozaj som pomohol založiť niekoľko spolkov a charít, ktoré vďaka finančným ťažkostiam nemohli začať konať dobro. Stačilo na to pár výpočtov a, nie madam, ja na šťastie neverím. Kľúčom k úspechu, napríklad pri sprevádzkovaní recyklácií plastov v niektorých štvrtiach, nebolo šťastie, ale správne fungovanie všetkých členov niekoľkých skupín…“

„A vy tiež chránite prírodu, ako tí ujovia?‘‘ opýtalo sa zvedavo dievčatko držiace sa za ruku dámy pred ním. Odpoveď vyriekol mierne ostrým hlasom: „Samozrejme, financujem pár skupín zaoberajúcich sa environmentálnou tematikou a svojimi radami obohacujem ľudské…“

„Takže sadíte stromčeky alebo zbierate odpadky? Mamička hovorí, že takí ľudia sú hrozne dobrí, keď dávajú svoj čas na ochranu prírody.“ skočila mu do reči dievčina a veselo sa naňho usmiala. Pán Jozef celý červený v tvári jej roztraseným hlasom od hnevu odpovedal: „Nie, nerobím to ani to. Diskutujem však o takýchto problémoch so správnymi ľuďmi a preberám jednotlivé kroky na ich odstránenie…“

Malé dievčatko sa zamračilo a zamyslene si podoprelo bradu rukou: „Ale ako to vaše rozprávanie zachránilo prírodu?“

Muž sediaci za stolom zostal ticho. Pán Jozef zbledol a zosunul sa na stoličke o kúsok nižšie. V hlave mu dunelo, no nemohol sa zbaviť dotieravého pocitu, že to dieťa malo úplnú pravdu. Zoskupení ľudia si medzi sebou začali šepkať a nervózna pani v klobúku sa s ním narýchlo rozlúčila a vybehla aj s vnučkou preč z miestnosti.

Jozef si ten pocit vybavoval tak živo, akoby to bolo len včera. Zahanbenie, pochopenie a zvláštne pichnutie pri srdci, že na takú malichernosť ho upozornilo len päťročné dieťa.

Znova zdvihol pero a začal písať:

Bral som každý deň, týždeň, mesiac a rok len ako samozrejmosť. Nahromadený čas na štúdium a rozširovanie obzorov. Riešil som problémy, ktoré sa týkali našej planéty ako nestranný pozorovateľ. Až s odstupom času a malým nakopnutím na tú správnu cestu som zistil, akú veľkú som urobil chybu. Chcel som objavovať tajomstvá vesmíru a úplne som zabudol, komu vlastne vďačím za všetko. Nielen mojim rodičom, ale aj nenápadnému pozorovateľovi, ktorý nezasahuje ani nekarhá, len ticho znáša všetky krivdy, ktorých sa na ňom dopustíme. Modrá planéta, krajina života, ktorú si z roka na rok čoraz viac znečisťujeme, demolujeme a ľudia, ktorí majú moc veci radikálne zvrátiť, len rozprávajú a nekonajú. S poľutovaním priznávam, že aj ja som medzi nich patril. No teraz už viem, že aj malý skutok na záchranu nášho domova môže podnietiť k väčším.

Spokojne si zložil ruky za hlavu a pozrel na nástenné hodiny. Ukazovali dvanásť hodín, čas zrazu dobrovoľníkov zo širokého okolia. Schytil nachystané vrece na odpadky a svoje slušné oblečenie premenil na gumáky a starú bundu. Vkročil do nového dňa, keď začne hľadať inšpiráciu na novú knihu: Prišiel som, poznal som a pomohol.